Popis
Existujú miesta, ku ktorým nevedú smerovníky, ale predtucha. Treba zísť z hlavnej cesty, nechať, aby sa asfalt zmenil na úzku cestu a tá zase na chodník medzi kopcami. Za vinicami na kopci – Ostoja Janowice leží na okraji sveta, v náročnom a drsnom teréne, akoby strážila svoje ticho len pre tých, ktorí ho skutočne chcú počuť. Odtiaľto krajina dýcha naplno. Zelené lúky sa vlnia ako pokojné more, rána sa vznášajú v mliečnej hmle a západy slnka rozlievajú zlato po kopcoch. Dole Dunajec kreslí pomalé, mäkké zákruty – vinie sa údolím ako strieborná stuha, raz sa leskne vo svetle, raz mizne v tieni mrakov. Z terasy môžete hodiny sledovať jeho tok, akoby čas plynul spolu s ním – bez náhlenia, mierne, bez zhonu. Okolo sa rozprestierajú pastviny, na ktorých sa občas objaví dobytok plemena Hereford – pokojný, majestátny, zapadajúci do krajiny ako dávno známy motív. Je to idylický a autentický pohľad. A pre tých, ktorí si chcú odniesť chuť tejto krajiny so sebou – existuje možnosť zakúpiť si miestne mäso, ideálne na steaky, ktoré voňajú ohňom a letným večerom. Okolie ukrýva niekoľko útulných viníc. V ich pohároch je uzavreté slnko týchto kopcov, vietor z údolia a trpezlivosť zeme. Miestne vína tu chutia inak – plnšie, hlbšie – keď ich pijete, hľadiac na Dunajec vinúci sa v diaľke a počúvajúc ticho prerušované len spevom vtákov. Ráno v Ostoi má svoj rituál. Na želanie hostí pripravíme raňajkový košík plný miestnych produktov – čerstvé vidiecke vajcia, mlieko, sezónnu zeleninu priamo zo záhrady, domáce konzervy a voňavé pečivo. Existuje tiež možnosť objednať si domáci chlieb a kvasené pečivo ideálne na raňajky – nadýchané buchtičky, chałki alebo kvasené koláče, ktoré najlepšie chutia ešte teplé, podávané s maslom a džemom. Sú to jednoduché chute, ktoré vyvolávajú spomienky na detstvo a učia nás vnímať – každý sústo je tu súčasťou krajiny. Večery patria ohňu a vode. Pod holým nebom čaká vaňa s hydromasážou – teplá, objímajúca, umožňujúca ponoriť sa do ticha a sledovať, ako sa nad kopcami rozsvietia hviezdy. Sú to chvíle, ktoré zostávajú v pamäti najdlhšie – jednoduché, pravdivé, spoločné. Je to miesto na samote. Cesta býva náročná, najmä v zime – vtedy vás pozývame len s reťazami na kolesách a pripravenosťou na malú výpravu. Ale práve vďaka tomu Ostoja zostáva útočiskom – priestorom ticha, svetla a dychu. A keď sem už dorazíte, pochopíte, že sem nechodíte len do domčeka. Chodíte sem za výhľadom, ktorý zostane pod viečkami. Za zákrutou Dunajca. Za kopcom, za ktorým svet spomaľuje.